Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Keď sa pokladníčky v Tescu neusmievajú

/Prázdninové reprízy s laskonkou/

... neznamená to, že im vadí niečo na zákazníkoch, alebo nechcú byť milými a príjemnými dámami za pokladňou.

     Prechádzam sa uličkami jedného z (ne)menovaných hypermarketov. Nakúpila som všetko, čo som chcela a ako vždy som prihodila do košíka niekoľko maličkostí, ktoré som kúpiť vôbec neplánovala. Prechádzam okolo pokladní a pohľadom do tváre hľadám tú, ktorá ma niečím pritiahne ísť ku nej zaplatiť. Obchodom sa potuluje iba niekoľko zákazníkov. V utorok dopoludnia sa ľudia asi viac venujú iným činnostiam, než je nakupovanie.

     Z profilu skúmam tváre pokladníčok. Väčšina z nich je zamračená a vyvolávajú vo mne pocit, že prácu vykonávajú len automaticky, bez záujmu. Ak aj uvidím na niektorej tvári úsmev, pripadá mi viac násilný, než skutočný a prirodzený. Mám pocit, akoby všetky tieto ženy (paradoxne, ani jedného muža - pokladníka - som tam nevidela) spájali rovnaké starosti.

     Môj pohľad sa stretne s očami pokladníčky, ktorú som takmer nezaregistrovala. Jej útla postava pôsobí krehkým dojmom a jej pohľad je rovnako unavený ako jej tvár. Vrátim sa o niekoľko krokov naspäť a začnem svoj tovar z košíka vykladať na jej pás. Slušne ma pozdraví a venuje sa môjmu tovaru. Odzdravím ju a nablokovaný tovar začnem baliť do igelitky. Zaplatím a čakám, kým prepočíta peniaze, ktoré mi má vydať. Za mnou momentálne nestojí žiadny ďalší zákazník, ani pri iných pokladniach ich veľa nie je.

     Podáva mi vydané peniaze a ja sa osmelím.
     "Ďakujem. Teraz tu nemáte žiadneho zákazníka. Môžem sa vás niečo spýtať?"
     "Nech sa páči," - povie pokladníčka skôr slušne, než so záujmom."
     "Máte rada túto prácu?" - pokladám otázku a sledujem jej reakciu. Asi dve sekundy váha a ja mám pocit, že sa chce opýtať "Prosím?". Namiesto toho sa však rozosmeje trpkým smiechom.
     "Láska k práci? Áno, keď som tu začínala, tešila som sa, že som túto prácu dostala. A pravdupovediac, skutočne ma dodnes aj veľmi baví. Som tu už celé roky, takmer od otvorenia. Lenže ... ako to povedať..."
     "Skúste tak, ako to cítite," - snažím sa jej pomôcť. Váha. Začnem sa zberať na odchod, ešte raz jej pozriem do očí a usmejem sa. "Prepáčte, bola som asi zvedavá. Želám pekný deň, dovidenia."

     "Viete," - prehovorí takmer v poslednej chvíli, "láska k práci je jedna vec a určitý druh lásky k sebe samému, sebaúcta a istá potreba byť za prácu oceňovaná -nielen finančne, ale aj pocitovo- je zase vec druhá. Myslím, že snaha o poznanie, že moja práca je pre niekoho dôležitá je vlastná každému z nás.
     "Necenia si vašu prácu?" - snažím sa povzbudiť ju svojím záujmom, keď vidím, že by rada ešte niečo povedala.
     "Neviem, kto ste, ale poviem vám to teda tak, ako to ja sama cítim. V niektorej z týchto pokladní presedím každý mesiac mnoho času. Neraz sa aj niekoľko dní takmer nevidím s rodinou, pretože muž odchádza ráno do práce a deti do školy. Keď sa popoludní vrátia domov, ja som už tu. Neraz do desiatej, občas aj do jedenástej večer. Takmer každý víkend. Ak mám nejaký problém a potrebujem vymeniť smenu, neraz je to väčší problém než ten, ktorý potrebujem vyriešiť. Ak chcem dovolenku a vopred si ju naplánujem, nemám žiadnu istotu, že mi bude jej čerpanie aj umožnené. A máte asi predstavu, ako funguje obchod počas sviatkov. A propo - sviatky. V našej rodine je už pravidlom, že počas Vianoc či Veľkej noci pravidelne chodím do práce. Dcéra má už sedemnásť, takže jej to toľko nevadí. Ale mladší syn si neraz s úprimnou ľútosťou povzdychne, že keby sa znovu vrátil ten čas, keď som neodchádzala, ale vytvárala doma tú príjemnú pohodu, ktorá sa od nás asi vytratila. Ani ja si už nedokážem vychutnať napríklad čaro takých Vianoc, aké sme mávali, keď som počas nich nemusela pracovať..."

     K pokladni prišiel ďalší zákazník a ona stíchla. Vedela som, že náš rozhovor skončil, hoci by som sa jej bola rada ešte niečo spýtala. Neostávalo mi nič iné, iba jej zaželať veľa šťastia do budúcnosti. Odchádzala som hlavným východom s poznaním, že za zamračenou tvárou pokladníčok sa nemusí skrývať zlosť či neláska k činnosti, ktorú vykonáva vo svojom pracovnom čase.

 

Predchádzajúce:                                                     Štipka poézie:

- Niekedy                                                                - Pohlazení
- Snívanie naše každodenné                                     - Ukradnutá láska
- (Ne)Istoty večera                                                  - Neznámej láske
- Nádej nových rán                                                  - Nádych noci
- Pred dverami                                                        - Jedno z vyznaní


O živote, citoch, vzťahoch... | stály odkaz

Komentáre

  1. laskonka
    ja ju celkom chapem... aj mna zacne po chvili nudit monotonna praca... a navyse, dobre vieme, ze predavacky nemaju zrovna najvyssi plat...
    P.S.: dnes je pondelok a nnie utorok :-)
    publikované: 31.07.2006 14:45 | autor: Lucia (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. príjemne si ma prekvapila
    málo ľudí si toto všíma, reps. skoro nikoho nezaujíma, prečo ony reagujú takto. A myslím si, že si po veľmi dlhej dobe bola prvá, ktorá sa s tou pani takto porozprávala. Dala si jej pocit, že predsa na nej niekomu záleží, samozrejme okrem jej rodiny. Ja sa vždy snažím usmiať sa na nich, aj keď to je niekedy bez odozvy, ale už sa mi to pár krát aj vrátilo. Keď sa na mňa usiali naspäť, videla som, že ich to potešilo. Jedna mi raz povedala, že som prvá(!) ten týždeň, kto sa na ňu usimial.. (a to bol piatok!!!) A ľudia sa neraz hádajú s pokladníčkami aj za veci, za ktoré ony nemôžu. Potom sa im nečudujem, že sa neusmievajú..
    Takže, ešte raz Ti ďakujem za to, čo si urobila.. :)
    publikované: 31.07.2006 14:50 | autor: malazaba (e-mail, web, autorizovaný)
  3. laskonka
    mna to velmi dojalo, pretoze mam tiez pochopenie s ludmi pri akejkolvek cinnosti
    publikované: 31.07.2006 15:14 | autor: lulla (e-mail, web, autorizovaný)
  4. pokiaľ nezdržujem,
    často prehodím zopár slov s predavačkami. Väčšinou sa mi podarí u nich vykúzliť úsmev a zbúrať tú pomyselnú barikádu medzi NIMI a NAMI
    publikované: 31.07.2006 16:42 | autor: philovsvet (e-mail, web, autorizovaný)
  5. aj moja mama
    aj moja mama pracuje v jednom takomto hypermarkete. nie zrovna v tomto, ale je to podobne. pridem domov na vikend, mamu vidim o 10 vecer, a ked som nahodou unavena, tak sa s nou ani porozpravat nestihnem. Vianoce - 24. samozrejme pracuje, ja tam najviac ludi, ale ktory de..l vymyslel, aby boli obchody otvorene 26.12 ?? alebo velkonocna nedela, velkonocny pondelok..... Moja mama je tam chvalabohu jedna z tych, ktore, ked treba zaskocia, a je tam od zaciatku, takze v pripade, ze chce dovolenku, tak ju dostane, ale beda ked uz pri konci dovolenky ma zapnuty mobil....
    publikované: 31.07.2006 17:39 | autor: Viera (e-mail, web, neautorizovaný)
  6. som este zabudla....
    ze napriklad sa tazko usmieva, ked si nemozes sadnut, a stojis uz desiatu hodinu.... a aj najest a na zachod mozes ist len ked tam je malo ludi.... este ze to nie je v BA, tam by sa asi na obed ani nedostala....
    publikované: 31.07.2006 17:41 | autor: Viera (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014