Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

A čo máme s ňou robiť?

Jedno dopoludnie na poliklinike.

Pred pár dňami ma okolnosti (presnejšie môj lekár) prinútili ísť na polikliniku do okresneho mesta. Mráz, až tak prašťalo, každý sa snažil dostať do tepla. Nemala som z toho ani trochu radosť, ale bola som objednaná  takže nebolo pomoci. Šla som. Nikdy som nebola na takomto vyšetrení, ani som netušila kde to je. Hovorím si, na vrátnici mi povedia, mám jazyk, a ústa nadarmo predsa nekŕmim, budem sa pýtať hádam nepoblúdim. Autobus zastal pred poliklinikou. výrazná stavba v slohu 60-tych rokov minulého storočia. Jej vzhľad trochu zmodernizovaný automatom na kávu a bankomatom mi veru na dobrej nálade nepridal. Pýtam sa na ambulanciu kde som mala ísť.

"To musíte za roh a tam je taká budova, vojdete do nej." bolo počuť z miestnosti informátora sprevádzané masívnym gestom pravej ruky naznačujúcej smer vpravo za roh. Poďakovala som sa a šla. Po pár krokoch som tam bola, vojdem do vnútra, prejdem pár schodov. Tu to hádam nebude, pomyslela som si zastanúc vo vestibule, pretože na mňa z druhej strany prefukovali dvojkrídlové presklené dvere s výhľadom na ulicu. Lenže zo steny na mňa svieti tabuľka s názvom ambulancie. menom lekára (presnejšie lekárky) a zdravotnej sestry. Chcem vojsť, mysliac si že za dverami napravo je čakáreň, ale na dverách je miesto kľučky guľa  a oznam "NEKLOPAŤ". Tak sa obzerám kde sa dá počkať. Je to pomerne úzka chodba, Poriadne tam fúka, ale usudzujúc podľa schúlených pacientov, zrejme slúžil aj za čakáreň.

Položila som zdravotný zánam na označené miesto a čakala. Vtom sa otvoria vchodové dvere a ...ajhľa kto ide do vnútra, moje známe spred obchodu. Pani na vozíčku aj so svojou sprievodkyňou. Ostali však stáť dole pri schodoch. Otázka ako sa dostať hore z nich priam zakričala. Vtom sa ale z horného poschodia rútil mladý muž oblečený v červenom oblečení zdravotného personálu, možno od sanitiek. Jeho "Počkajte, pomôžem Vám" len o okamih predbehlo jeho ruky, siahajúce po malom drvenom mostíku odklopenom na boku vedľa schodov. Prekryl ich a potom spoločnými  silami vytlačili pani na vozíku hore k tej istej ambulancii kde som čakala aj ja. Rampa šla na svoje miesto a mladého muža už nebolo. Spoločné ďakujeme narazilo na dvere ktoré sa za ním zavreli. Červík zvedavosti začal vo mne hlodať. Mimovoľne som natiahla uši. Bola som zvedavá, kto sú, a prečo tu sú, a.... Bolo to až smiešne ako som potajme bojovala so zvedavosťou. Pani bola evidentne nemocná, s unaveným pohľadom požiadala o vodu. "Maminka, nemôžem ti dať vodu, ale vzala som do termosky bylinkový čaj. Budeš?" znela odpoveď mladšej ženy. Prikývnutie bolo odpoveďou. Pariaci čaj veru nie jednému vohnal sliny do úst.

Vtom sa otvorili dvere, sestrička zobrala karty, pozrela na pani na voziku a spýtala sa či dokáže stáť, dcéra (teraz som už vedela, že je to mama s dcérou) pokrútila záporne hlavou. "No čo budeme teda robiť. Viete, potrebujeme snímky a tie je najlepšie robiť postojačky. Počkajte, spýtam sa lekára." s tým vošla dnu nevidiac už žalostný výraz v očiach panej na vozíku a zamračený pohľad jej dcéry. Po chvíli vyšla von i s lekárkou.  Lekárka sa na niečo spýtala, dcéra odpovedala, opäť niečo rozdiskutovávali, začula som len dcérine slová o mraze vonku a teplote jej matky. "Je mi to úprimne ľúto, ale potrebuje ten snímok", začula som lekárku  keď sa vracala späť do ambulancie. O chvíľku vyšla sestrička s lístkom a dcéra sa spýtala, či jej môže pomocť s vozíkom dole schodmi, pretože tá rampa je prikrátka a strmá na to aby ju sama dostala dole bez toho že ju vysype z vozíka. Pobrali sme sa viacerí na pomoc. Pacienti. Chlapi sa chytili vozíka a pomohli im dole. Ženy odišli, a ostatní sme sa vrátili do nudného pokoja "čakárne".

Zaznelo moje meno, vošla som do vnútra, lekárka ma vyšetrila a poslala na rőntgen. Zaujímavé, ako som si zrazu všímala veci z pohľadu človeka tlačiaceho vozík. Šmykľavé úseky zhruba dvadsiatich, tridsiatich metrov cesty do druhej budovy., pri vhode vybetónovaný nájard pre vozíky, ale jeho sklon pri váhe dospelého človeka požadoval už značnú telesnú kondíciu. Naozaj netuším ako sa tie dve dostali hore. Prišla som na RTG pracovisko, boli tam. Mama schúlená v kresle , zababušená v dekách, dcéra s výrazom ktorý sa dá len ťažko opísať ( veľmi nahnevaným je totiž slabý výraz) stála chladne vystretá pri vozíku. Vtom vyšla sestra pýta si výmenné lístky a karty poistenca. Prišla k našej dvojici, pozrela na výmenný lístok pozrela na ne a spýtala sa či naozaj tá pani neobstojí. Očakávala som výbuch. Ja by som už asi vyletela, ale dcéra chladne a stručne povedala nie. "Tak počkajte" odvetila sestra a zmizla za dverami aj s výmennými lístkami.

"Zober ma domov." začula som slabučko vyslovenú žiadosť. " Áno maminka, len čo Ti urobia snímky a doktorka nám povie čo ti je." Neboj, nebude to bolieť." zaznelo na odpoveď už v úplne inom tóne z úst dcéry.

 Po chvíli ich volali do vnútra. Trvalo hodnú chvíľu kým som prišla na rad, Ony medzičasom odišli. Prídem do kabínky, vyzlečiem sa, sestra ma zavolá dnu, káže mi ľahnúť na stôl, uloží ma podľa potreby a známe nedýchať a nehýbať sa. O chvíľočku som hotová a nedá mi to. "Prosím vás, ako ste robili snímky tej pani na vozíku?" "Prečo sa pýtate?" Zaznela protiotázka. "Viete, sú taký zaujímavý pár. Pozorovala som ich a akosi mi zvedavosť nedá." "To viete, nie je jednoduché robiť s takýmito ľuďmi a zvlášť keď je tu človek sám a nemá kto pomôcť" zaznela odpoveď. Pochopila som, že ma do toho nič nie je, ospravedlnila som sa za svoj záchvat zvedavosti a rýchlo som odišla. Dúfala som akosi, že ich ešte stretnem u lekárky. No neboli tam. Bolo mi to ľúto, neviem prečo, ale boli mi sympatické. Rozmýšľala som ako sa s nimi zoznámiť. Kto vlastne sú, aký je ich životný príbeh...Ani presne neviem čo všetko mi lekárka povedala. Stále som bola mysľou pri tých dvoch. S poďakovaním som odišla. Vyjdem von a moje známe sú pri sanitke, vonku na mraze. Nad nimi sanitkár rozhadzuje rukami . "A čo mám s ňou robiť? Ako ju tam naložím. Ja som sám. To sa jednoducho nedá..." zaznelo až ku mne. Poponáhľala som sa k nim, reku pomôžem. Ale objavil sa tam druhý šofér sanitky. "Á dobrý deň", pozdravil tie dve. "A čože vy ste u nás zas?" Opýtal sa priateľským tónom. "Ty ich poznáš?" zaznela otázka jeho kolegu. "Nie, ale viezol som ich predvčerom z pohotovosti. Počkaj, pomôžem ti pani naložiť. Neboj, zvládneme to." 

Hamba nehamba, zostala som stáť a sledovať, ako to všetko dopadne. Predomnou novučičká sanitka, ešte voňajúca náterom, novou koženkou a zároveň dezinfekciou. Vnútri napravo dve vysoké , pohodlne vyzerajúce, kreslá, naľavo lôžko, vpredu pred lôžkom niekto sedel na sedadle. Vyzerala náramne priestorne. Hovorím si, paráda, aspoň sa pohodlne dostanú domov. To čo som potom videla, mi vzalo úsmev z tváre. Šofér sanitky vybral von zadné kreslo, malo kolieska. Lenže čo z toho. Sedadlo mohlo byť na úrovni tak 20-30 centimetrov od zeme. Pri prekladaní z invalidného vozíka naň jeden musel kreslo pridržať, inak položia pani na zem. Bolo vidieť, že dcéra už vie ako mamu zdvihnúť, ako ju otočiť a položiť. Nebyť jej, no neviem. Ťažké zastonanie sprevádzalo usadenie panej do kresla. Jej kríže museli dostať poriadne zabrať.

Fáza dve. Ako ju naložiť do sanitky. Chlapi sa chopili rukovädiel pod sedadlom, nadvihli ju na úroveň podlahy (pol/trištvrte metra od zeme) a šli ju zasunúť. LENŽE! Kreslo nemalo stupačky, nič pod nohy, aby chodidlá boli v jednej rovine s kolieskami. Temer jej polámali nohy. Len jej hlasné skríknutie ich zastavilo. Pohyb späť, dcéra jej rýclo vyložila hore nohy, pridržala ich, pokiaľ chlapi zasunuli kreslo do vnútra. Videla som troch fučiacich ľudí. Ako vyzerala tá postihnutá pani netuším. Operadlo kresla mi ju ukrylo.

"Zábava" pokračovala ďalej. Invalidný vozík. Kde ho dať? Nikde sa nezmestil ani v zloženom stave. Nakoniec to doriešila dcera. Zložila opierky nôh, požiadala pacientov sediacich vpredu, či im to nebude vadiť, keď to kreslo uložií tam a trochu im znepohodlní cestu domov. Podarilo sa. Nakoniec nastúpila do vnútra i ona, sadla si na lehátko vedľa mamy. Skôr ako sa zavreli dvere, videla som ako sa chytili za ruky.

Sanitka odišla. Ostala som tam chvíľu stáť a rozmýšľať. Ozaj čo máme s takými ľuďmi urobiť? Striaslo ma. Nie len od zimy, ale aj od hnusu z ľahostajnosti a úprimne povedané neprofesionálnosti niektorých ľudí. A teraz nemám na mysli len radový zdravotnícky personál. Zrejme tí ktorí rozhodujú o zmenách riadenia zdravotnícva, nerátajú s tým, že sú tu ľudia imobilní, neschopní samostatného pohybu a predsa potrebujúci lekárske ošetrenie, rôzne vyšetrenia, prepravu. Aj keď ich je malé percento z cekového počtu pacientov navštevujúcich lekára, sú tu. Potrebujú väčšiu starostlivosť ako my ostatní. Prinajmenšom na to nemysleli tí, ktorí kúpili spomínanú sanitkum alebo dizajnéri, ktorí ju navrhli. Určite na takýchto ľudí nemyslel ten, čo urobil napríklad spomínanú rampu pre "uľahčenie prístupu" k lekárovi. A určite ani jeden z nás na to nemyslí do doby, kým to sám nezažije na vlastnej koži.

Začala som obdivovať dcéru tejto panej. Neviem či je na to sama, alebo jej niekto pomáha. V každom prípade to musí mať poriadne ťažké.


Čo oči videli | stály odkaz

Komentáre

  1. veru
    u nás ešte nie je vyvinuté to povedomie o starostlivosti a samostatnosti imobilných, nie sú tu na to projekty a riešenia, nie je to samozrejmosťou ako vo vyspelejších krajinách.
    publikované: 10.02.2005 11:56 | autor: lulla (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. obcas
    sa prichytim ako premyslam nad tym, co by bolo, keby som nebol taky aky som. coho by som sa najskor vzdal, ci by som dokazal dalej zit a vzdy pridem k tomu, ze by som si asi trochu vycital, ako zijem dnes ..
    len trochu ..
    publikované: 10.02.2005 13:49 | autor: siajen (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014